Jaroslav Filip (* 22. jún 1949, Hontianske Moravce – † 11. júl 2000, Bratislava) bol slovenský hudobník, skladateľ, humorista, dramaturg, herec a zanietený propagátor internetu s neobyčajne širokým spektrom aktivít.

Meno Jara Filipa je primárne spájané s hudbou, ktorá tvorila najväčšiu časť jeho tvorby, hoci okrem nahrávok po nej ostalo len málo hmatateľných stôp keďže väčšinu skladieb komponoval priamo za klavírom a bez notových zápisov.

Prvé stopy jeho hudobnej tvorby mimo divadla sú spojené s Dežom Ursinym. Odhliadnuc od menších či väčších odmĺk, spolupracoval s bigbítovým skladateľom a spevákom takmer 24 rokov, najprv ako člen skupiny Provisorium a potom aj pri tvorbe sólových platní. Jaro Filip povedal o svojich začiatkoch v Provisoriu: „Do Provisoria som prišiel sťaby mladý chlapec z dediny, kuchynský klavirista typu, zahraj si všetko od bicích až po basu na klavíri. Môj štýl je dodnes poznamenaný sólovým hraním; Dežo mi vždy nadával, že načo zdvojujem basu. No preto, lebo doma som si ju musel hrať sám. To je, skrátka, choroba klaviristického samotárstva."

Napriek tomu, že skupina Provisorium sa v roku 1971 oficiálne rozpadla, pri mnohých ďalších projektoch sa znovu spomína tento názov, hoci s inými hudobníkmi. Je to preto, lebo v každom takomto projekte bol prítomný Dežo Ursiny a Jaro Filip – ostatní členovia sa stále menili, netvorili pevnú súčasť ich zoskupenia, takže išlo o akúsi „provizórnu“ kapelu.

Ďalšia hudobná spolupráca, ktorú si verejnosť pamätá najlepšie z osemdesiatych rokov, bola tá s dvojicou Milan Lasica a Július Satinský. Lasica o ich prvom stretnutí: „Vybaví sa mi stretnutie v roku 1978 a inscenácia Miloša Pietora: Márna lásky snaha. Požiadal ma, aby som urobil nejaké pesničky, a zoznámil ma s Jarom. Bolo to osudové stretnutie, pretože sme si hneď porozumeli a odvtedy sme spolu urobili niekoľko desiatok pesničiek. Myslím si, že mnohé odolali skúške časom.“

Ich prvý spoločný album Bolo nás jedenásť z roku 1981 priniesol okrem typickej veselej tvorby aj niekoľko piesní, ktorých texty skrývali reflexie na spoločenské dianie a správanie ľudí. Rovnako plodne s dvojicou komikov nahral legendárne albumy „S vetrom o preteky“ (1982), „My“ (1987) a „Sťahovaví vtáci“ (1990). Spolu realizovali aj kabaret „Ktosi je za dverami“ a viacero divadelných projektov. Práve hudobný prínos Jara Filipa priniesol pochmúrnu atmosféru a odkazovanie na vtedajšie štátne zriadenie či zlé ľudské vlastnosti.

Najvýraznejšia hudobná spolupráca v poslednom období života Jara Filipa začala vznikať v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase vzniklo niekoľko albumov Richarda Müllera s výrazným Filipovým prínosom. Práve touto tvorbou ukázal, že jeho talent nie je len v skladbách pre menšinové publikum, ale že dokáže tvoriť aj populárnu hudbu pre širšie spektrum poslucháčov. Mnohé piesne na albumy 33, LSD, Nočná optika či Koniec sveta sám skladal a niektoré z nich, ako napríklad Milovanie v daždi či Cigaretka na dva ťahy sú dnes notoricky známe.

Napriek tomu, že verejnosť pozná Jara Filipa do veľkej miery ako hudobníka, jeho prvý autorský album bol vydaný až v roku 1996. Na platňu s desiatimi piesňami zložil všetky texty Müller. V rovnakom roku vychádza aj CD s klavírnou ezoterickou hudnou Meditations for piano. Jeho druhý a zároveň posledný sólový album vyšiel v roku 1998 a bol už podľa názvu Ten, čo hrával s Dežom poctou jeho nebohému priateľovi a kolegovi Dežovi Ursinymu. Okrem Andreja Šebana na gitare, Oskara Rózsu s basgitarou a Marcela Buntaja na bubnoch na ňom znovu spolupracoval s Müllerom, ktorý skomponoval všetky texty.